Spomínam si na nádherné posedenia v byte starého manželského páru. Sedeli sme v obývačke v hlbokých kreslách a počúvali sme spolu Mojžišove slová: "Nech spŕchne ako dážď moje naučenie, nech moja reč padá ako rosa, ako tichý dážď na zeleň, ako lejaky na pažiť." (5 Mojžišova 32,2).

Tieto slová nás veľmi osviežovali. Stará pani pracovala celý život ako farmaceutka, starý pán bol vysokoškolským pedagógom, ja som sa v tom čase lúčil so spisovateľskou pracovňou, v ktorej som dovtedy premýšľal o ľuďoch bez toho najpodstatnejšieho: bez neustáleho dialógu s Božím slovom. Bez prítomného Krista. Od istého dňa sa to však zmenilo. Už som nebol za svojím stolom sám. Už som nebol pánom svojich myšlienok ja a ich protihráčom tiež iba ja, hoci cez moje postavy. Ktosi nedávno uviedol niekoľko poznámok o posledných Tolstojových dňoch. Veľký majster slova L.N.Tolstoj, monument ruskej literatúry, napísal v posledných dňoch svojho života príbuzným list, v ktorom im zakázal, aby ho navštevovali. Potom sa zriekol všetkých svojich literárnych prác, jemne a ohľaduplne povedané: Poodstúpil od nich, a šiel do lesa, z ktorého sa už nikdy nevrátil. Našli ho tam zmrznutého.

Môj prípad nebol taký tragický a kontrastný, ale prežil som, hoci v odmocnenom vydaní, niečo podobné. Jedného dňa som pri svojom stole začul: Teraz som tu ja! Ja, ktorý Mojžišovi kedysi povedal z horiaceho kra: Som, ktorý som. Budem, ktorý budem.

A tak som zmenil rytmus svojich krokov. A tak som zmenil smer svojich ciest. Už nie kaviarne a kluby, ale byty ľudí, ktorí v nich žili svoje najväčšie ľudské drámy. Ale ich otvorené srdcia. Ale ich oči, poznamenané najvypätejšími príbehmi života. A medzi nami znelo z Božieho Slova vždy celkom zreteľne: Som, ktorý som. Budem, ktorý budem.

Spŕchlo medzi nami Mojžišovo naučenie. Jeho reč padala na nás ako rosa. Potrebovali sme viac? Stará pani sa chystala na ťažkú operáciu, zistili jej zhubný nádor. Starý pán sa ju usiloval povzbudiť. Ja som ich ticho počúval, a my všetci spolu sme počúvali "Mojžišovu pieseň." (5 Mojžišova 32, 1- 47).

Lekári sa divili, ako pokojne znášala všetky predoperačné vyšetrenia a ako neskôr sama povzbudzovala zlomených pacientov, pod ktorými sa  kymácala zem.  Ona však vedela, odkiaľ tá jej sila, a pred nikým to nezamlčala. Na otázku "ako to, že ste taká  veselá a šťastná, a to i v najväčších životných zlomoch?" odpovedala jednoducho a  rada: Áno, som veselá a šťastná, a nič na tom nezmení nijaká situácia môjho života. 

Áno, som veselá a šťastná, počul primár, ku ktorému chodievala na kontrolné vyšetrenia. Jej vysvetlenie bolo krátke a veľmi jednoduché:

"Lebo ja hlásam meno Hospodinovo..." (5 Mojžišova 32,3).