Vidím pred sebou dievča, ktoré z vlastnej skúsenosti vie, čo to znamená, ak sa o niekom povie: On "hynie od Božieho hnevu." (Žalm 90,7). Je to nádherné dievča, mladá žena. Má všetky atribúty, aby sa uplatnila práve v dnešnej spoločnosti, ktorej prúdy tečú v prvom rade cez kanály vizuálnej kultúry. Veľkí marketingoví hráči chceli jej tvár a telo použiť ako dobrú kartu vo svoj prospech. Tam, na ktoromsi castingu, ju manažér dravej agentúry zazrel. I keď na všetky ponuky "predaja a kúpy", pokiaľ šlo o jej telo, povedala navonok zásadné "nie!", predsa len vnútorne dlho, predlho hynula od Božieho hnevu a Božia "prchlivosť" ju "desila".

O čo ide? Čo sa stalo?

O čom teraz, keď na našu miestnosť padá tichý lúč svetla a deň sa nám zdá krásny vo svojom pokojnom plynutí, hovorím?

O veľkosti ľudského hriechu a o veľkoleposti Božej svätosti.

Nehovorím iba o tomto dievčati - hovorím o každom z nás.

Je totiž v ľudskej prirodzenosti, že denne, bez ustania hľadáme hlavného vinníka našej predajnosti a nášho skrytého hriechu.

Taký je v smrteľnej hĺbke usadený skrytý zámer vydať sa zlému, a potom z toho obviniť iného človeka, v každom z nás. On je na vine! On ma zviedol!

Hľadáme vinníka svojich zlyhaní. A zrazu sú tu tiché intrigy, neskôr surovosti, hádky a sváry, a potom už otvorené boje človeka proti človeku, národa proti národu, až nakoniec...

Až nakoniec je tu tak často opakovaná otázka: Kde je v tomto prípade Boh?

Prečo to práve svätý Boh, Stvoriteľ sveta a života celého ľudstva v ňom, nerieši?

Prečo okamžite nezasiahne v "prospech ponížených a urazených"?

Otázku však môžeme položiť aj inak.

Kde je v prípade Božej prítomnosti a v prípade Božieho zásahu človek? Prečo Boží zásah neprijíma?

Táto Božia otázka trvalo znie počas celých dejín ľudstva, a to osobne pred tvárou každého vzbúrenca voči Božej svätosti: Kde si, Adam?

Boh to za teba totiž vyriešil.

Ale kde si? Prečo Božie riešenie neprijímaš?

Kde si, Adam?

Svätý Boh pre teba našiel riešenie! Postavil na miesto hlavného vinníka hriechu Nového Adama, svojho jediného Syna Ježiša Krista.

Stíchli sme?

Nepáči sa nám to?

Sme zaskočení?

My sami chceme konať v dejinách?

Takže naša trvalo opakovaná otázka: "Kde je Boh, keď ide o neriešiteľné ťažkosti a hroziaci zánik ľudstva?" - ... bola iba predstieraná?

Alebo jednoducho nesúhlasíme s Božím zásahom v prospech človeka v Kristu?

My, ľudia s etickou a náboženskou chrbticou sme urazení. Sme proti. My, najjemnejší ľudia s filozofickou, sociologickou, ekonomickou či psychologickou predprívavou na vstup do skutočnej zrelosti sme charakterom Božieho kríža v Kristu -  osobne dotknutí...

Boh do údolia tieňov smrti v náš prospech nepostavil hocikoho, ale - hľa, Koho! "Toto je môj milovaný Syn, Toho poslúchajte!"

Lenže: Nie ako múdreho rečníka, ale ako Toho, kto "nemal postavy ani dôstojnosti, aby sme Ho obdivovali, ani výzor, aby sme po Ňom túžili." (Izaiáš 53,2). Jednoducho: "Opovrhnutého a opusteného ľuďmi, muža bolestí, ktorý poznal nemoci ako niekto, pred kým si ľudia skrývajú tvár," píše ďalej prorok Izaiáš. Ježiš Kristus, svätý Boží Syn, pil a vypil na našom mieste kalich "Božieho hnevu a Božej prchlivosti" pre naše hriechy.

Toho poslúchajte!

Teraz sa vráťme k úvodu.

Je tu dievča, ktoré bolo obdarené postavou i dôstojnosťou. Ale: Telo tej mladej ženy hynulo a jej život bol zlomený.

Strácala sa ako tráva, ktorá "za rána kvitne", ale v "podvečer vädne, usychá". (Žalm 90,5-6).

To dievča bolo choré. Z ľudského pohľadu nemalo nijakú nádej na "novú silu" a už  vôbec nie na to, aby sa "vznášala na krídlach ako orol". A už vôbec nie na to, aby ešte niekedy v živote "bežala a neumdlievala pritom, a aby chodila a neustávala." (Izaiáš 40,31).

Ona však...

Začala "očakávať" na Toho, koho "prchlivosť ju dlho desila!" Na Toho, kto "pred seba postavil jej viny a jej tajné hriechy do svetla svojej tváre!" (Žalm 90,8). Na Toho!

Možno sa vás, milí pútnici, raz niekto opýta: Ako možno na takého Boha čakať? Skutočne: Čo možno od takého Boha získať?

Poznanie vlastných hriechov v ich skutočných rozmeroch.

V ich hĺbke, výške, dĺžke, šírke.

Pretože iba kto poznal svoje hriechy absolútnym spôsobom, poznal aj Božiu svätosť.

Iba ten človek videl Boha tvárou v tvár a - nezomrel.

Aj keď my všetci dlho hynieme od Božieho hnevu a Jeho prchlivosť nás desí, výsledkom pokorného, i keď smrteľne desivého poznania charakteru nášho starého tela napokon nie je smrť, ale vyhlásenie večnej milosti nad našou tvárou.

Immanuel, Boh s nami! V tom mene nad všetky mená je nám - napriek všetkému, čo sa nám pritom nezdá - darovaný práve život.

Prežil to Abrahám a Izák, a prežili to všetci, ktorí rovnako ako Jákob vyznali: Aké hrozné je toto miesto! Aké hrozné a pre ľudskú bytosť neznesiteľné je miesto, kde sa zjavuje v príhodnom čase Boh  vo svojej svätosti.

To svetlo totiž každého človeka, podobne ako Saula, neskoršieho apoštola Pavla, zrazí z jeho piedestálu.

To Svetlo!

Lenže - azda to predsda len ešte bude pre mnohých divom - v okamihu, keď sme mali večne pre svoj hriech voči Božej svätosti zahynúť, vidíme na našom mieste kríž a na ňom: krv Ježiša Krista, Božieho Syna.

My síce hynieme od Božieho hnevu a Jeho prchlivosť nás právom desí, pretože Boh je jednoducho pri nás vždy neoddiskutovateľne v práve, ale...

A tu sa pred našou tvárou v jemnom vánku Ducha Svätého, ktorý k nám zostupuje ako holubica, vznáša otázka: "Ale kto pozná silu Tvojho hnevu? A Tvoju prchlivosť, ako žiada Tvoja bázeň?" (Žalm 90,.11).

Mladá žena sa tu musela pokoriť a ticho vysloviť "senzačnú modlitbu": "Uč ma tak počítať dni života, aby som múdre srdce získala. Vráť sa, ó, Hospodine! Dokedy...?" (Žalm 90,12-13).

Pochopme, čo táto žena zrazu vyslovila!

Hľaďme, aký Boží dar do svojho života už roky a roky dostávala a ako ho konečne prijala!

V jadre Božieho hnevu totiž bola v prvom rade:  Božia láska, Boží smútok a hlboký Boží žiaľ v Kristu "nad neverným Jeruzalemom," nad naším neverným mestom, nad našou nevernou ulicou, nad naším neverným domom - nad každým z nás...

Kristus plače nad tými, ktorí sa Mu vzďaľujú, lebo vie: Vzďaľujú sa tak od samej podstaty Božej záchrany a Božieho svätého života. Vzďaľujú sa od daru večnosti. Odchádzajú od Jeho kríža.

Pretože odmietajú, aby na ich mieste stál zástupne ako hlavný vinník všetkých našich vzbúr práve On, svätý Boží Syn.

Zažili ste už vo svojom živote okamih, keď Boh od vás "musel odísť...na vaše vlastné prianie?"

Zažili ste ho. A to tisíckrát.

Ale keď sa vám skutočne váš život a jeho sila vzdiali: stihnete si ešte uvedomiť, že bez Krista ste iba v nádhernom Dome na piesku, ktorý tragicky padá?

To dievča práve v takej situácii zvolalo: "Vráť sa, ó, Hospodine! Dokedy...?"

Ešte to stihlo. Ešte malo šancu. Ešte sa v poslednom okamihu zachytilo svojho "príhodného času", Božieho darovaného času kairos, ktorý je vánkom večnosti, pripraveným pre nás.

"Vráť sa, ó, Hospodine! Zmiluj sa nad svojou služobnicou. Vráť sa, Pane, a nasýť ma ihneď zrána svojou milosťou, aby som už po všetky svoje dni radostne plesala." (Žalm 90,13-14).

"Láskavosť Pána, nášho Boha, nech je (aj) nad nami!" (Žalm 90,16-17).