Dnes je medzi nami ďalšie mladé dievča. Som rád, že Pán s ňou hovorí a ona to počuje. I keď častejšie mlčí, než hovorí. Mnohí ľudia, ktorí povedali najzávažnejšie veci, sa však učili najprv mlčať. Slovo sa musí v našom vnútri dlho taviť! A s tým slovom aj celok nášho života. Celý náš starý človek. Aké prepaľujúce ohne v nás pritom horia? Nie každý ich šľahá do svojho prostredia. Sú aj uzavreté vysoké pece, ktoré iným ľuďom svojím trápením neublížia. Preto je pochabé tvrdiť: Za zlé skutky človeka je vinná v prvom rade spoločnosť. Prostredie. Výchova. Každého z nás takéto myslenie občas sprevádzalo a sprevádza. Radi a rýchlo hodnotíme prostredie, rodinu, pôvod človeka. Ale osobnú zodpovednosť za naše myslenie a činy z nás nikto nikdy nezotrie. Je to iba alibizmus, chrániť kohokoľvek pred následkami jeho činov - "lacnou milosťou". Drahá milosť predsa vraví: Kde si? Nepýta sa, kde je celá spoločnosť, ale v prvom rade: Čo v nej robíš ty? Pán Ježiš sa u Otca nevyhováral na neprijateľnosť prostredia po páde starého Adama, do ktorého sa mal narodiť, aby mu priniesol spásu. A keď sa trikrát svätý Boh pýtal: "Kto nám pôjde" a koho pošlem?, prorok Izaiáš sa odvážil požiadať: Tu som ja, pošli mňa! Kamkoľvek!

Na tomto mieste pútnikov, ktoré môžeme nazvať aj "dňom Božieho odpočinku", našou priestorovou, nielen časovou "nedeľou", sa už vystriedalo množstvo ľudí. Boli ich celé tisíce! Počúvajme teraz evanjelistu Lukáša:  "Vtom, keď sa zišlo zástupu na tisíce, takže šliapali po sebe, začal hovoriť predovšetkým svojím učeníkom: Varujte sa kvasu farizejov, to jest pokrytectva." (Lukáš 12,1). Pán Ježiš totiž masovú náboženskú hystériu, a to ani negatívnu, ani pozitívnu, neuznával a neprijímal. Tam, kde po sebe ľudia, aj keď navonok smerom k Nemu, "šliapali", šlo zväčša výlučne o ich pozemský, telesný prospech. Boli to zväčša ľudia, ktorí sa nikdy po vlastnej tvári "nebili". Pavol však v 1.liste Korintským radí iným robiť to, čo robil najprv sám: "...ukázňujem si telo a službe ho podrobujem, aby som sám nebol nehodný, keď iným kážem."  Na tomto mieste znie ten istý biblický text v Roháčkovom preklade takto: "...ale do tvári bijem svoje telo a podmaňujem ho, aby som snáď iným kážuc nebol sám taký, ktorý sa nedokázal."  V tejto súvislosti si môžeme prečítať ešte verš z Listu Rimanom: "Tak aj vy súďte o sebe, že ste mŕtvi hriechu, ale živí Bohu v Kristu Ježišovi, v našom Pánovi." (Rimanom 6,11). A k tomu verš z Listu Galatským 2,19: "Lebo ja som skrze zákon zomrel zákonu, aby som žil Bohu."

Koľko ľudí sa však naozaj hrnie k Pánu Ježišovi práve preto, aby plnili iba Jeho vôľu? Koľkí chcú žiť v Ňom tak, aby v prvom rade umreli sebe? Známy je skôr opačný obraz, obraz trhoviska s čímsi, čo je pre ľudskú dušu veľmi žiadostivé a čo je pritom lacné: tovar, ktorý možno výhodne kúpiť. Tak po sebe ľudia  v zástupoch šliapu: Pre vlastný osobný zisk, bez ohľadu na najslabších. Ježiš Kristus však každého z nás volá na opačnú cestu, na cestu sebazaprenia: volá nás k pozemským stratám! Ale čo bolo kedysi pre mňa ziskom, uznal som za stratu, napísal apoštol Pavol, len aby som Krista získal. Len aby som získal nebeské veci a nebeské občianstvo! Dievča, ktoré medzi nami sedí, to už vie. Prešla ohňom pozemského súženia, taviacou pecou lásky - pre Krista!  A dnes už môžeme povedať: Vďaka Božej milosti, ktorej sa držala pre Krista a Jeho vôľu, nie pre niečo iné, v nej vydržala. Preto z nej mohla vyjsť v stave odovzdania sa do Jeho milosti a pokoja ako navždy slobodná. Ako navždy Jeho! Som Tvoja služobnica, patrím len Tebe, Pane! Až v tejto situácii môže človek pravdivo povedať: Tu som, pripravená, pripravený počuť! Tu som, Pane, pošli mňa!

Ak zajtra či pozajtra poviete veľkému zástupu: Varujte sa kvasu farizejov, to jest pokrytectva! - koľkí za týmto Kristovým hlasom pôjdu?

Možno len jeden-jediný človek. Možno sa opäť stane to, čo som prežil pred niekoľkými rokmi v jednom z veľkých cirkevných zborov. Pri nohách Ježiša Krista zostal po tomto  Božom upozornení, ktoré sa Pán Ježiš nezdráhal  verejne zdôrazniť,  sedieť jeden-jediný človek. A bol to v očiach mnohých: Samaritán...

Teraz je čas, pretože aj "náš Samaritán" sedí dnes medzi nami, povedať jemu i mladému dievčaťu, ktoré vidím len niekoľko tvárí od jeho tváre, nasledujúce slová Ježiša Krista:  "Ale hovorím vám, svojím priateľom: Nebojte sa tých, čo mordujú telo, a potom už nič viac nemôžu urobiť. Ale ukážem vám, koho sa máte báť: bojte sa Toho, ktorý keď zamordoval, má moc uvrhnúť do pekla. Áno, hovorím vám,Toho sa bojte. Či nepredávajú päť vrabcov za dva groše? A Boh ani na jedného z nich nezabúda. Aj vlasy na hlave vám všetky spočítal. Nebojte sa teda: drahší ste vy ako mnoho vrabcov. Ale hovorím vám: Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, vyzná aj Syn človeka pred Božími anjelmi." (Lukáš 12, 4-9).

Komu to práve Pán Ježiš oznámil?

Díval sa na vaše tváre. Na tváre vás dvoch, ktorých som tu z Božej milosti spomenul. Sám Pán Ježiš vás vyzná pred Božími anjelmi!

Veď čo pred chvíľkou vo svojom Slove, zapísanom v Evanjeliu podľa Lukáša v jeho dvanástej kapitole, hovoril, hovoril to vo vanutí Božieho Ducha vám i nám.

Nám, svojim priateľom...