(Rozhovor novinárky s kazateľom)

Siedmy krok viery

Matúš 8, 23-27

„Keď vstúpil na loď, nasledovali Ho učeníci. A hľa, veliká búrka strhla sa na mori, takže vlny prikrývali loď a On spal. I pristúpili, zobudili Ho a povedali: Zachráň nás, Pane, hynieme! Odpovedal im: Čo sa strachujete, ľudia malej viery! Nato vstal, pohrozil vetrom a moru, i nastalo veľké utíšenie. A ľudia sa divili a hovorili: Aký je to človek, že Ho aj vetry aj more poslúchajú?“

Veľké utíšenie! Dnes nevyhnutne potrebujeme akési celosvetovo platné „odpočinkové stredisko“. Prečo?

Pretože sme rozbití. Začína sa to už ráno. Potom dlho plačeme. Ale plačeme bez sĺz. Nevieme nájsť na svoje slzy správne slová. Nevieme sa upokojiť. Nevieme nájsť správnu reč. Niekto nám reč kradne. Strácame tak svoju identitu, tvár. Stávame sa figurínami, sme manipulovateľní. Bojíme sa. Bojíme sa ľudí, ktorí majú moc...

Potrebujeme pokojné rána. Potrebujeme si „vecí a ľudí“ premyslieť. Potrebujeme sa priblížiť k ľudskej tvári. Humanizmus, to nie je charita. To je dotyk a slovo. Pohladenie a pochopenie. Pravá humanita je taký stav spoločnosti, v ktorej sa dvaja ľudia môžu v ktoromkoľvek priestore pokojne zhovárať. Domov je založený na pokojnom rozhovore a vzájomnom pochopení. Susedstvo znamená, že môžeme k sebe prechádzať z domu do domu bez strachu a obáv.

Rozbitý človek pritom rozbíja ďalej. Spoločnosť, vzťahy, ľudí... Rozbíja pokoj. Trhá súvislosti. Kladie dôrazy reči na nesprávne miesta a tak svojich partnerov spútava. Každé spútanie je väzenie. A každé väzenie je tma a vzlyk. Je to stav človeka so zaduseným slovom, s priduseným výkrikom, so stratou názoru a postoja.

Rozbitý človek sa musí upokojiť v adekvátnej miere a v adekvátnom postupe liečby, na adekvátnej ceste a v adekvátnom dome. Čierna káva, cigareta, alkohol, drogy...  Čo z týchto utišujúcich prostriedkov nám poskytne čas na myslenie? Na vyrovnanie osi srdca? Potrebujeme „obnovu pevného ducha“, potrebujeme „nové, čisté srdce“. Kniha, Biblia, hudba, partner... Pokojný rozhovor. Stredisko pokoja... Filharmónia, Dom umenia, divadlo, film? Masová kultúra – televízia, internet?

Hľadáme „odpočinkové stredisko“, hľadáme „stredisko pokoja“. Všetci. Nachádzame sa v mediálnej búrke, v tlaku mocenských slov.

Potrebujeme plač v zmysle pokánia. Plač, po ktorom prichádza odhodlanie „žiť inak“. Tu by sme mali prijať radu apoštola Pavla z Listu Filipským (4,6). Premýšľajme o tom, čo je čestné, čo je spravodlivé...   Až potom môžeme čestne a spravodlivo konať.

Na programe dňa je hra. Nie však hravá hra detí, ale v prvom rade internetová, strojová hra dospelých.

Strojová hra je dnes výsledkom frustrovaného človeka, ktorému chýbajú slzy. Ktorý prestal plakať. Hra podnecuje emocionálne napätie a výboje. Človek sa potrebuje uvoľniť, vybúriť. Musí zo seba dostať pretlak citov. A pretože „chlapi neplačú“, ako znie jednorozmerný, plytký slogan, musia „tí chlapi“ plač nahradiť niečím iným – strojovou hrou, v ktorej sa potreba plaču transformuje na údery a výkriky, aké počujeme v tenise. Úder do loptičky, výkrik. A potom ťažký vzdych a rôznorodé uvoľňovanie napätia. To isté vidíme v každom športe, ktorý je telesne, fyzicky náročný, v ktorom sa musí uplatniť koordinácia pohybov na hranici našich možností.

Na druhej strane: človek potrebuje denne vidieť „otvorenú skriňu tajomstiev“. Potrebuje intímne osobné súkromie, v ktorom je dovolené plakať i smiať sa, potrebuje rozprávku. V rozprávke je to dovolené a adekvátne. Rozprávky sú však dnes nahradené internetovými strojovými hrami a potom ich protipólom, „ľahkými, pedajnými telenovelami“ – tak masovo vstupujeme do dvoch oblastí, v ktorých smiech a plač nie je nikdy adekvátny. Tak vstupujeme do falošného sveta falošných vízií, ale už nie do hlbokých tajomstiev našich otvorených starých skríň.

Samozrejme, každou hrou sa pokúšame „obliekať do situácií“, po ktorých túžime, v ktorých túžime uplatniť svoju „novú identitu“, novú tvár, teda plnosť svojej ľudskosti. Tak je to v divadle, vo filme, tak je to v športe, tak je to v každom druhu umenia a v každej hre. Filozofia sa to pokúša pochopiť a citlivo popísať, história sa to pokúša zoradiť do chronológie, ktorá má zmysel, sociológia zasa hľadá tvár spoločnosti a jednotlivého človeka v súvislostiach reálneho a možného spoločenského pohybu, popisuje teda charakter „tváre v pohybe“. Biblia to všetko podáva jednoducho, zreteľne, jasne a pravdivo v príbehu Emauzských učeníkov, ktorí stretli na ceste vzkrieseného Ježiša.

O tom je aj náš „siedmy krok viery“. Sme Emauzskí učeníci, ktorí boli hlboko, smrteľne smutní, stretli však vzkrieseného Ježiša a teraz s Ním radostne stolujú...

Chceme odpočívať, ale – naozaj to dokážeme? Zdá sa, že pravý odpočinok pre svoju dušu nenachádzame...

To preto, že sme priveľmi kultickí a každý kult, ktorý prekročí mieru únosnosti, zväzuje a zotročuje. Kult práce, kult učenia, kult zábavy. Prekročená hranica dovoleného kultu sa potom stáva takou anti-kultúrou, ktorá nás deformuje. Stáva sa nepríjemným náboženstvom, ktoré má príchuť psychickej drogy.

Odpočinok znamená, že sa vieme v živote zastaviť, a to vždy, keď to naše telo a naša duša, no najmä náš duch potrebuje. Nič neprepíname. Sme ľuďmi miery, primeranosti. Pravým odpočinkom je nedeľa. Spoločnosť však zmysel nedele nepochopila, pretože ho chápe iba ako vonkajší denominačný kult cirkevného sviatku, a tak sa ňou vôbec nezaoberá.  Práve vyspelá, civilizovaná spoločnosť chápe nedeľu veľmi plytko, primitívne. Úlohou cirkvi je ukázať spoločnosti pravú tvár skutočnej nedele, teda Božieho odpočinku, do ktorého sme pozvaní vzkrieseným Kristom v záhrade vzkriesenia...  Čítajme tu rozhovor vzkrieseného Ježiša s Máriou Magdalénou, a potom 23. Žalm.

Akú úlohu v našej kultúre zohráva dnes rozhlas, televízia, internet? Lepšie povedané – máme dnes ešte doma to pravé „rádio“?

Nevieme klásť sebe a iným tie pravé oznamy, dobré správy a otázky správneho zamerania  – preto skutočné rádio sa zo života vytratilo. Máme zväčša ankety a reklamy, správy o stave ciest a o počasí, a potom o novinkách z každej oblasti života, chýbajú nám však jednoducho vyslovené existenciálne otázky, ktoré sa týkajú tlčúceho srdca. Žijeme časy arytmie, ktorú dokonca podporujeme a zdôrazňujeme obhajobou arytmie slov. Cynizmom, iróniou, sarkazmom, ale najmä: brutalitou reči. Brutalita reči politikov sa preniesla do celej spoločnosti.

Skriňa našich tajomstiev, ktoré majú zmysel, je zavretá. Otvorený je však, na druhej strane, trezor falošných boháčov. Otvorené sú babylonské vráta ezoteriky, rôznych voňavých sviečok atakďalej. Otvorená je falošná hra falošných citov. Sú jej plné médiá.

Potrebujeme sa už naozaj obrátiť a urobiť prvé kroky v správnom smere. V smere Zákona pravdy, v smere Cesty pokoja, v smere Vzkrieseného Krista. Nerozhodnosť, váhavosť, pestovanie „kultu politickej a strategickej, strojovej reči“ namiesto reči, spojenej s krokmi viery, je tragická. Písal o tom zo svojho pohľadu  už dánsky filozof a muž viery Soren Kierkegaard v eseji Súčasnosť. Mali by sme sa k nej vrátiť a doceniť jej význam.

Unavujú nás šumy. Dvojtvárnosť tvárí, slov, postojov. Menenie kabátov. Vznik nových strán a cirkví, prípadne náboženských hnutí. Vznik nových trendov a kultov. Vecí sú neprehľadné, lebo z množstva postojov sa ešte stále nevykryštalizoval akýsi diamant stability, a to vo všetkých oblastiach života.

Ešte stále sme zapálení pre mnohé veci, a vtedy sa veci dejú živelne, nie konštruktívne. Naša tvár sa preto mení. Ráno je iná ako večer. Tá inakosť je prípustná – ale nie ustavičná zmena nášho základného zámeru, životného postoja. Zameranie na cieľ nemôže byť vždy iné a svojvoľné. Musíme preto najprv poznať cieľ, ku ktorému ideme. Potrebujeme si ten cieľ priblížiť a identifikovať ho. Potrebujeme chápať a vnímať jeho tvár. Pre mňa je v tomto smere rozhodujúci text v Liste Kolosenským 1,15: „On je obrazom neviditeľného  Boha, prvorodený pred všetkým stvorením, lebo v Ňom bolo stvorené všetko, čo je na nebesiach aj na zemi, viditeľné aj neviditeľné: tróny, panstvá, kniežatstvá, mocnárstva, všetko je stvorené skrze Neho a pre Neho. On je pred všetkým a všetko spolu má v Ňom svoje bytie.“ To je môj diamant. Hovorím o Ježišovi Kristovi, Božom Synovi. Slávny moderátor Larry King, ktorý takmer štvrťstoročie viedol množstvo rozhovorov s osobnosťami celého sveta, raz sám dostal otázku, čo by sa spýtal Boha, keby mal takú možnosť... Povedal:. Ak by som naozaj mohol položiť nejakú otázku Bohu, spýtal by som sa Ho: Máš Syna? Lebo na tom záleží, povedal King. Tak pochopil podstatu problémov celého sveta.

Očami hľadia, ale nevidia. Ušami počúvajú, aloe nerozumejú. Tieto slová sú v Biblii. Ich hrot je dokonca nepochopiteľne ostrý. Citujem z Písma, z Evanjelia podľa Marka: „Keď Ježiš ostal sám, tí čo stáli okolo Neho s dvanástimi, opýtali sa Ho na podobenstvá. Povedal im: Vám je dané tajomstvo kráľovstva Božieho, ale tamtým, ktorí sú vonku, podáva sa všetko v podobenstvách, aby očami hľadeli, ale nevideli, a ušami počuli, ale nerozumeli, aby sa snáď neobrátili a nebolo im odpustené.“ Prečo také ostrie?

Človek, ktorý nechce byť živým kameňom v živej stavbe, nemôže mať odpustené hriechy. Nie je nám dovolené „počuť a vidieť“ veci a stav sveta iba pre seba. V takom prípade by sme ho „iba pre seba využili“ a teda zneužili. Podstata kresťanstva je v spoločenstve, nie v egocentrizme. Vdova, ktorá dala všetko, čo mala, dala viac, ako boháč, ktorý dáva z nadbytku. Pravá politika a skutočná správa vecí verejných je viditeľná v prípade vdovy a jej daru, nie v prípade boháča. Boháč koná špekulatívne, vdova nezištne. Nezištnosť je základom zdravej spoločnosti. Od toho sme dnes na hony vzdialení.

Človek potrebuje mať oči, uvoľnené pre vzduch. Čo to znamená?

Je nám dovolené, aby sme objavovali skryté veci života, ale podľa vopred daných pravidiel. Kúp si pole za všetok majetok a potom na ňom hľadaj perlu. Ak máš svoj dom a pozemok, svoje pole, svoj celý majetok na to, aby si ním získal perlu, diamant pravého životného zamerania, potom máš oči, uvoľnené pre vzduch – pre celý priestor sveta, viditeľný zo skutočného nadhľadu. Globálny pohľad sa začína v nebi, nie na zemi. Tak sa modlíme. Buď vôľa Tvoja ako v nebi, tak aj na zemi.

Zrelí ľudia zvyčajne vedia, kedy majú mlčať. Nehovoria „vždy“. Nie sú zneužitým rádiom na rozhlasovanie zmätkov. Zrelí ľudia sa dokonca neboja hovoriť nesúvislo a pomaly... Dostali sme sa už do etapy takého hľadania reči? Sme v pozícii vzájomných rozhovorov? Nie je ten známy politický obraz „okrúhleho stola“, round table, len nenaplneným želaním?

Mnohých priateľov a známych sme stratili svojimi neuváženými postojmi...  Stratili sme tak aj rodinných príslušníkov, dokonca rodičov. Musíme sa vrátiť k prosbe, aby nám odpustili, a tá sa nevyslovuje excelentne a noblesne, ľahko a nezúčastnene. Zúčastniť sa na náprave stavu srdca, na jeho obnove, to je boj v najťažších skaliskách, zrázoch a úbočiach, to je to pravé... Nepotrebujeme filmových akčných hrdinov, potrebuje hrdinov pokory. V knihe Prísloví (15,33) čítame: „Bázeň pred Hospodinom je výchovou k múdrosti a slávu predchádza pokora.“ V tom je pre nás skryté a pripravené veľké utíšenie všetkých búrok života...