-Zraniteľní a slabí ľudia, ktorí stále prehrávajú, na nás pôsobia ako výstavné kusy. Ako trpaslíci z cirkusu, ktorí sú nám pri všetkej tragédii ich života tak trochu na smiech. Ako ich chápete vy?

-V prvom rade sú to ľudia v klietke. To treba priznať. V klietke svojich obmedzení, a hlavne: v klietke svojej malomyseľnosti. Často stratili k svojmu životu úctu, a to len preto, lebo ich spoločnosť, tá špičková, tá vrcholná, odmieta. Ich situácia sa môže zmeniť. Klietka môže byť otvorená. Musí sa však nájsť človek, ktorý ich prevedie spoločenstvom ľudí – nie spoločnosťou, ktorá je medzi nami spoločensky etablovaná. Inak povedané: každého človeka by sme mali pozvať v prvom rade do svojej básne.

-Veci slabých ľudí sa však dnes neriešia na námestí, za účasti všetkých občanov, ako to bolo povedzme počas Nežnej revolúcie, ale v úzadí veľkých domov. Veľkých strategických domov! Napríklad – v parlamente alebo, ak to môžem povedať nadnesene: v katedrále... Človek, ktorý sa chveje, sa však parlamentu a katedrály obáva. Stáva sa tam – akokoľvek paradoxne to vyznieva – len figúrkou a číslom.

-Riešenie nie je v mítingoch a riešenie nie je vo veľkých parlamentných zasadaniach, ale v malých kanceláriách navonok slabých kazateľov a v drobných kútikoch poslancov, ktorí na každého človeka majú čas. Čas pre človeka, a to pre každého človeka – to je základný faktor pomoci slabým.

-V cirkvi sa pestujú najmä cirkevné programy a spevy, prípadne sviatočné predstavenia. Viem, že to zjednodušujem, ale tento obraz, pokiaľ ide o cirkevné aktivity, pretrváva.

-Tieto aktivity sa tvoria viac pre vrcholných predstaviteľov politiky a cirkvi, než pre človeka, ktorý má smrteľne zranené srdce. Sú to pekné aktivity – človek však potrebuje drsnú pomoc. Zápas v konflikte, v procese premeny. Človek potrebuje skutočné pokánie a nefalšovanú zmenu srdca.

-Aký je váš názor na ekumenické zhromaždenia?

-Pravú ekuménu nám ukázal Jozef v Egypte. Jozef a jeho bratia, to je prvá časť drámy, a Jozef, jeho bratia, Jákob a faraón, to je jej druhá časť. Rozhodujúca je potom udalosť, keď Jozef posiela po svojho otca z Egypta vozy, aby ho priviedol do krajiny Góšen – bude to síce zem v Egypte, ale nebude patriť vo svojej podstate Egyptu. Bude premenená, preznačená „pre Izrael“. Toto sa môže udiať len v moci Ducha Božieho. Také zjednotenie, ktoré bude znamenať jediné: že medzi mnohými národmi svieti svetlo požehnania v jednomyseľnom Božom ľude. Faraón v Egypte bol svedkom a účastníkom tohto Božieho divu. A Jozef a jeho bratia? Tam nastalo po mnohých útrapách veľké zjednotenie. Vozy, ktoré prišli po Jákoba z Egypta a ktoré z Egypta poslal po svojho otca Jozef... Tie predstavujú v biblickom jazyku moc Božieho Ducha. Iba Boží Duch zjednocuje, iba v jeho pohybe sa tvorí živá štruktúra nového spoločenstva.

-Jozef bol v Egypte dlho otrokom. Bol vo väzení, bol v stave „beznádeje“. Ako to, že sa nenechal zlomiť? Dnes to pri kresťanoch  nepozorujem. Sebamenší problém ich vyľaká a zvádza ku kompromisom. Je to kompromis s hriechom?

-Nikto nechce žiť v špine, odstrčený. Nikto nechce žiť v trvalých vzdychoch. To všetko zvažuje každý človek, nielen kresťan. Ak sa na kresťanov v tomto zmysle kladú akosi zákonite vyššie kritériá, je to dobré znamenie a je to v konečnom dôsledku správna výpoveď o podstate Kristovej cesty. Našou úlohou je takých učeníkov hľadať.  To predsa povedal aj Jozef, keď ho otec poslal, ešte skôr, než sa dostal do Egypta, k bratom. Áno,  táto Jozefova výpoveď na poli nášho života, určená Neznámemu mužovi, k nám ešte stále znie: „Hľadám si bratov! Nevieš, kde pasú svoje stáda?“

-Mnohí ľudia tvrdia, že kresťanstvo je iba súčasť veľkej cirkevnej hry. Je to viac-menej cirkevnícka a do seba zahľadená religiózna záležitosť, je to viac-menej náboženský a kultúrny fenomén, riadený z úzadia politikou klerikov a navonok prezentovaný v svätých liturgických úkonoch a symboloch.

-Kresťanstvo je v skutočnosti to, čo nám ukázal Ježiš na svadbe v Káne Galilejskej. Bolo tam šesť kamenných nádob s vodou na očisťovanie – a to na očisťovanie kultické a rituálne. Ježiš však zachránil a prehĺbil zmysel svadby, vzťah muža a ženy, teda liturgiu živej lásky, na základe konkrétnej premeny vody na víno. Táto liturgia lásky k Bohu – Syna k Otcovi a Otca k Synovi – je veľmi dobre popísaná vo Veľpiesni, kde vstupujeme do svetla Božieho obrazu, Božej tváre, aby sme v ňom chodili. (1 Jánov 1,7: „Ale ak chodíme vo svetle, ako On je vo svetle, máme spoločenstvo medzi sebou a krv Ježiša, Jeho Syna, očisťuje nás od každého hriechu.“) . Liturgiu lásky k Bohu a k človeku nemožno hrať. Je to báseň pravdy. Do tej básne sa však vchádza – naozaj vchádza! –  jedinou Cestou. Je ňou Ježiš a Jeho srdce, otvorené na kríži.