-Povedzme, že sa chcem stať kresťankou. Čo mi odpoviete?

-Ak je to pravda, uvediem vás do ducha Písma. Do vnútra Slova. Do interiéru Božieho pozdravu, do charakteru Kristovho pozvania. Niekto v úrade to môže nazývať „introit“, vstup, ja to však nazývam inak.... Ako stretnutie Ježiša so Samaritánkou alebo so Zacheom, prípadne s Bartimeom či s človekom, ktorý bol 38 rokov chorý...

-Hovorí sa, že ku Kristu prichádzajú najmä ľudia, ktorí prežili nejakú osobnú krízu. Ťažkú krízu! Je to pravda? Vzbudzuje to často posmech a u mnohých pozorovateľov velikášske gesto. Asi v zmysle: No pravdaže! Najprv musíš byť úbožiakom, aby si stal kresťanom. Prípadne: Prečo kresťanstvo nie je aj pre normálnych ľudí?

-Blahoslavení sú naozaj iba chudobní v duchu. Iba tí, ktorí si už o sebe nič velikášske nemyslia. A takých ľudí je málo.

-Prežila vaša rodina osobnú krízu? V každom členovi?

-Prežili sme malé osobné tragédie. Každý jednotlivo i rodina ako celok. Útoky na naše životy, obdobné kameňovaniu a bičovaniu tela, pľuvance, posmech. Prežili sme do drene kostí poníženie našej ľudskej dôstojnosti i Kristovej cti.

-Ako je to teraz? Je Kristovec stále v ohni poníženia? V ohni duševnej i fyzickej bolesti?

-Problémom človeka je hriech, nie bolesť a poníženie. Bolesť v zmierení s Kristom znášate v moci Božieho Ducha. Je síce veľká, ale vždy sa dá uniesť, pretože ju nesie v prvom rade Ježiš Kristus. Nazýva sa to cesta kríža, ktorý je v konečnom dôsledku ľahký, lebo jeho esenciou je vôňa a tvar ľalie, farba a pôvab ľalie... Povedal som to trochu spôsobom básne, ale je to pravda. Aj báseň nachádza svoju živnú pôdu v priestoroch, kde sa utrpenie mení na slobodu a radosť.

-Mojím  problémom je tiež hriech. Chcem sa však stať, ako som to povedala v úvode tejto časti rozhovoru, kresťankou – Kristovým učeníkom. Čo mám robiť? Povedali ste, že ma uvediete do ducha Písma.

Položím vám otázku: Na čo v prvom rade myslíte, keď sedíte za stolom, za stolíkom, či keď sedíte v akomkoľvek prostriedku alebo na lavičke? Kdekoľvek? Na čo myslíte, keď kráčate, keď cestujete, keď niekam smerujete? Na čo myslíte, keď sa ukladáte k spánku a keď odpočívate po svojom ťažkom dni? Ak myslíte v prvom rade vždy na seba a na svoju rodinu, vždy na svoje transakcie a teda na svoje pozemské povolanie, a ak chcete, aby to tak naďalej aj zostalo -  chcete sa naozaj  stať Kristovým učeníkom?

-Nechcem sa ním stať absolútne. Zatiaľ nie... Chcem to však skúsiť. Chcem o tom premýšľať. Chcem to zvažovať.

-V akom zmysle?

-Je to téma, v ktorej sa chcem vyznať... A myslím to úprimne.

-Čo poviete, ak sa na vás pozrie Ježiš Kristus tak, ako sa pozrel na Petra v čase, keď ho trikrát zaprel? Čo sa vo vašom srdci dialo, keď ste zapreli blízkeho človeka? Čo robíte v okamihu, keď vás srdce bolí preto, lebo ste zranili najbližšieho? Ak chcete spoznať Krista, musíte Ho stretnúť. Máte takú túžbu?